Vlkolínčania, keď sa ich život chýlil ku koncu, a nevládali už pracovať, zostávali doma.
Večer pred smrťou chodili k chorému návštevy, aby sa s ním pomodlili. Ak boli deti s umierajúcim pohnevané, tak sa pred smrťou pomerili.
Keď umierajúci dodýchal, tak domáci ohlásili smrť zvonárke, ktorá išla hneď zazvoniť na zvonici. Vtedy všetci v dedine zastali a za skonaného sa pomodlili.
Domáci potom zavolali obhliadača mŕtvych, ktorý úradne potvrdil smrť. V izbe potom zakryli zrkadlo a zastavili hodiny, mŕtveho poobliekali a zavolali stolára, ktorý vyrobil truhlu. Keď bola truhla hotová, tak do nej dali mŕtveho a truhlu dali doprostred izby a obložili ju svietnikmi so sviečkami. Vedľa truhly dali vetvičku z ihličnatého stromu a pohár so svätenou vodou.
Večer pred pohrebom sa prišli na mŕtveho pozrieť ľudia, ktorí sa tu aj pomodlili.
V deň pohrebu sa príbuzní obliekli do čierneho oblečenia a už nepracovali. Keď nadišla hodina pohrebu, tak vyniesli truhlu s mŕtvym pred dom a položili ju na máry. K domu prišli všetci obyvatelia a prišiel aj kňaz. Ženy spievali pieseň: „Už idem do hrobu, smutného, tmavého, kde budem spočívať do dňa súdneho…“ Potom sa smútočný sprievod pobral na cintorín. Kňaz po ceste spieval žalmy a zvonili aj zvony v kostole a vo zvonici.
Na cintoríne kňaz posvätil vykopanú jamu a pomodlil sa za zosnulého. No a po krátkom obrade už hrobári za plaču žien spustili truhlu do hrobu. Ak uplakaná vdova povedala: „Zbohom ti dávam, sama zostávam“, znamenalo to, že sa už rozhodla, že sa už nikdy nevydá za druhého muža.
Po pohrebe sa konal kar, na ktorom sa zišli všetci príbuzní.