Fašiangy vo Vlkolínci

Fašiangy sú syntézou staroslovanských rituálnych obradov predjaria a karnevalových kultúr nemecko-talianskeho prostredia šírených v minulosti prostredníctvom meštianskej a šľachtickej vrstvy, v ktorom sa zabezpečovala prosperita úrody na poliach, plodnosť domácich zvierat a princíp sýtosti po celý nastávajúci rok, sprevádzaný obradným veselím. V mestách sa konali zábavy a sprievody remeselníckych cechov, bolo to obdobie prijímania nových učňov a tovarišov ba i voľba nového cechmajstra. Je to obdobie podľa ľudovej tradície od Troch kráľov do Popolcovej stredy a keďže dátum Popolcovej stredy je pohyblivý, bývajú fašiangy niekedy kratšie a končia vo februári alebo dlhšie a končia v marci. Názov fašiangov pochádza z nemeckého slova faschang alebo vast-schanc, čo pravdepodobne značí výčap a nápoj pred pôstom. Fašiangy boli obdobím veselosti a zábav, keď vládu v obci prebrali fašiangovníci, tiež obdobím dobrého jedla a pitia. Fašiangové jedlá boli mäsité a mastné, údeniny ako klobása, slanina, sýte, najmä smažené jedlá a pečivo (šišky, fánky, pampúchy) tiež nechýbal alkohol. Bohatý sortiment jedla a štedrosť mal pozitívne zabezpečiť nastávajúci hospodársky rok. Fašiangový sprievod s maskami mal privodiť dobrú alebo poistiť úrodu, plodnosť hospodárskych zvierat i ľudí. Masky mali rituálny význam s cieľom dosiahnuť nepoznateľnosť a dokonalé prevtelenie, boli zhotovené a doplnené z magických materiálov ako bola slama, vyvrátená kožušina z barana, zvonce s ochrannou funkciou, ražeň a pod. Vykonávali magický úkon skákali, váľali sa, magický účinok mal i kontakt s nimi ako bol tanec a obdarúvanie. Tiež tanečné kreácie, vyskakovanie do výšky, vyzdvihovanie malo tancom zabezpečiť vysokú úrodu úžitkových rastlín konope a ľanu. (V evanjelických obciach sa masky nevyskytujú, cirkev ich jednoznačne zakázala.) Bolo to obdobie zakáľačiek a priadok, na ktorých si ženy robili vlastné zábavy a v ktorom sa dievčatá vydávali alebo hľadali vhodných manželov. V posledné tri dni pred pôstom, ktoré boli akýmsi vyvrcholením fašiangov sa konal posledný fašiang, bursa s pochovávaním basy. Bola to ľudová hra napodobňujúca úsmevnou formou pohreb, rozlúčku so zábavou a muzikou pred nadchádzajúcim pôstom pred Veľkou nocou.

Na dávne fašiangy vo Vlkolínci, bursu, si zaspomínali Kamanovci z Vlkolínca. Bolo zvykom i vo Vlkolínci, že slobodní mládenci a dievky oblečení v maskách chodili v poslednú fašiangovú nedeľu z domu do domu na obchôdzku a za odmenu dostávali rôzne potraviny a peniaze. Vajíčka a peniaze ukladali do košíka, švábku hádzali do vreca, ktorú potom predali a vyplatili muzikantov, slaninu a klobásu napichovali na ražeň. Keď obchodili celú obec, vykrútili na priedomí všetko čo malo sukne, vystrojili si v prenajatej chalupe, alebo u niektorého z mladých, vo vyprázdnenej izbe hostinu. Z vajec a slaniny si urobili praženicu, za peniaze kúpili špiritus a pripravili hriatô, gazdiná napiekla krapní. Vlkolínski fašiangovníci boli veru vyobliekaní, smeje sa teta Kamanová a spomína, že dievky boli za mužov preoblečené, ba dokonca tá najodvážnejšia bol v „šupe“ odetá, to bola maska muža slameniaka, oviazaného slameným stohom so začernetou tvárou i rukami s klobúkom na hlave, mládenci boli za cigánky preoblečení, iní boli v barančom kožuchu s rohmi a kožušinách, vari na medveďa sa podobali. Nuž a takúto veselú spievajúcu chasu trojica krojovaných muzikantov doprevádzala (kontrabasista, huslista, harmonikár), potom sa k pestrému sprievodu masiek pridali i rozjarení chlapi, dodáva ujo Kaman. Veselá mládež sa vykrúcala, tancovala takmer do rána, mládencov, budúcich odvedencov – regrútov „vešali“, to sa tak hovorilo vyzdvihovaniu v tanci do výšky, vysvetľuje teta, ale nebola by to dobrá zábava, keby sa mládenci nepobili, dopĺňa so smiechom ujo, nuž prečo iné ako pre dievky, či nie? Veselo bolo vo Vlkolínci počas fašiangov.

Jarné zvyky vo Vlkolínci

V najstarších európskych kultúrach sa začiatok nového ročného cyklu spájal s príchodom jari. V minulosti bolo začiatkom nového roku obdobie Veľkej noci, čo vyplývalo z hospodárskych faktorov, až v neskoršom období sa oslava novoročia posunula na zimný čas. Sviatky prvého jarného mesačného splnu boli oddávna vítané zvláštnymi slávnosťami. Boli v úzkej spojitosti so začatím poľných prác ako je sejba, sadenie a prvý výhon dobytka na pašu.
Po dobu šiestich týždňov od popolcovej stredy, kedy sa končili zábavy a s nimi spojené hodovanie, zakáľačky, konzumovanie klobások, koláčov, popíjanie hriatej so slaninkou, až do Veľkej noci udržiaval prísny pôst. Popolcovou stredou sa začína pôst trvajúci štyridsať dní, na pamiatku štyridsať dní a nocí, počas ktorých sa Ježiš Kristus postil a modlil. Popolcová streda nesie názov preto, lebo v tento deň si kresťania pripomínajú relatívnosť života, cirkev napomína veriacich k striedmosti a k pokore, svätí popol a posýpa ním hlavy veriacich so slovami: „Pamätaj človeče, že prach si a na prach sa obrátiš“. Škaredou preto, lebo voľakedy si kresťania v tento deň na znamenie poníženia a kajúcnosti odložili krajšie šaty a odeli sa do škaredých, chatrných odevov. Po popolcovej strede v pôste je šesť nedieľ. Potom týždeň pred Veľkou nocou sa nazýva svätý alebo veľký.

V Európe bol starodávny ľudový zvyk „Vynášanie Smrtky“ symbolom obradu, ktorým sa každoročne na jar zabíjal duch rastlinstva, aby sa mohol vrátiť na svet v plnej sile mladosti. Bol pri vynášaní a následne pri pálení figuríny Smrti sprevádzaný prejavmi radosti, ale aj strachu a hrôzy, z nej, ktoré dávali najavo tí, ktorí figurínu niesli. Figurína predstavovala vo všeobecnosti všetko zlo nahromadené zo starého roku, ktoré ľudí v uplynulom roku postihlo. U starých Slovanov sa nový rok začínal na jar a tak obrad “ vynášania Smrtky“, bol najrozšírenejším zvykom vyháňania nahromadeného zla starého roku, prv než sa vstúpi do nového. Vynášanie Smrti alebo Moreny, bohyne Smrti, sa konal v období štvrtej pôstnej nedele, pred Veľkou nocou. Kedysi túto figurínu zo slamy predstavujúcu starú ženu, ktorej tiež hovorili „Muriena“, zhotovovali v dome, kde naposledy došlo k úmrtiu. Niekde však súperili, v ktorom dome sa má figurína vyrobiť, lebo ten dom bude vraj ochránený od smrti a chorôb. Figurínu niesli na tyči, spievajúc, až za dedinu, kde ju zapálili a hodili do vody. Cieľom tohto obradu bolo zaistiť mladým ženám plodnosť, očistiť obec a ochrániť jej obyvateľov na celý rok pred epidémiami a inými pohromami, urýchliť odchod samotnej zimy.

V Liptove sa tiež Smrtnej nedeli, kedy sa konal obrad vynášania Moreny, hovorilo šúľková, pretože sa na obed varili dlhé zemiakové šúľky, rituál, ktorým sa zabezpečovala úroda obila s dlhými a plnými klasmi. Šúľky sa posypávali makom alebo bryndzou (v Sliačoch), v hornom Liptove, v Liptovskej Kokave konzumovali šúľky s praženicou.

Jar vo Vlkolínci

Koncom februára sa začali ukazovať trávnaté južné brehy. Dievčatá v tradičnú nedeľu poobede uvili zo slamy Morenu, na Vlkolínci ju volali „Muriena“. Kostrou boli dve palice, hrubé asi 3 cm, sklincované do podoby kríža. Na to okrúcali chlpy slamy. Na vrchu uplietli akoby hlavu. Na hlavu uviazali starú šatku. Na ramená natiahli starú blúzku a na driek priviazali sukňu a zásteru. Dievčatá niesli „Murienu“ dolu dedinou a pritom výskali a smiali sa. Keď dievčence došli poniže dediny, tam pri potoku na strmom brehu zapálili slamenú bábku. Okolo horiacej ešte skákali a výskali, kričali na ňu: „Už zomieraš!“ Keď zhorela podstatná časť slamenej podoby ženy, tá čo ju držala ešte raz s ňou zamávala a hodila ju do strmo tečúcej vody. Táto tradícia sa udržala až do začiatku 20.storočia.

Čistenie studničiek

V starých predstavách o svete sa vnímala studňa i prameň ako cesta do podsvetia, k vodám hlbín, kde sa skrývajú tajomné sily. Viera v liečivú silu vody vyvierajúcu z hlbín zeme pochádza pravdepodobne už z prehistorických kultov uctievajúcich pramene. Na tieto tradície sa naviazalo kresťanstvo, v ranokresťanskom znázornení raja sú štyri pramene, z ktorých vyvierajú štyri rieky, životodarnej vody. K vodám, (voda, ktorá je symbolom krstu a je tiež spájaná s ranou na boku Ježiša Krista), vznikali púte, i na miesta, ktoré spájali s Pannou Máriou, kde podľa legiend voda prinášala zázračné uzdravenie najmä očných chorôb, lebo zrkadlo vodnej hladiny predstavuje oči, ktoré sú zrkadlom duše.
Zvyk hádzať do studničiek mince je pravdepodobne symbolom obetí vodným božstvám, ktorým sa pripisovala schopnosť plniť želania.

Jarné čistenie zdrojov vody, najmä povrchových prameňov bolo na Slovensku povinnosťou mládencov, ktorí čistili studničky v regionálnych ustálených tradičných termínoch, na juhozápadnom Slovensku museli vyčistiť studničky do Veľkej noci, inde do Turíc, najneskôr do Jána. Za vykonanú prácu boli pohostení obyvateľmi obce. Popri praktickom význame bolo čistenie studničiek a prameňov prejavom úcty, pohanským pozostatkom obetovania studničkám, ktoré zakazoval už uhorský kráľ Ladislav I. v 11. storočí. Na celom Slovensku bola rozšírená predstava, že kto vyčistí na jar niekoľko studničiek v chotári, bude celý rok zdravý, nebude trpieť bolesťami hlavy, budú mu odpustené hriechy, obci zabezpečí dostatok vlahy. (Vraj, studnička, ktorú vyčistí vdova, nikdy nevyschne, tak ako nevyschnú jej oči od sĺz). O veľkom význame studne, teda zdroja vody a prežitia, hovorí i ľudová slovesnosť, ktorá prirovnáva studňu k dobrému priateľstvu: „Dobrá studňa v suchu vodu dáva, dobrý priateľ v núdzi sa poznáva“.

Vo Vlkolínci je drevená rumpáľová zrubová studňa z roku 1860 s hĺbkou 13m, ktorá kedysi slúžila ako jediný zdroj pitnej vody. Cez obec tečie potok vedený v drevených žľaboch. Vlkolínčan Marcel Babál opisuje vo svojej knihe Vlkolínec drevená dedina, zákonitosti využitia vodného zdroja, jarku, tečúceho cez obec a stým spojené aj situácie, ktoré sú s odstupom času úsmevné, ale vtedy boli predmetom sporu a hnevu.

Kedysi sa vo Vlkolínci zvolávali dvakrát do roka schôdze, na ktorých sa dohodli občania o opravách vodu vedúcich žľabov od prameňa a povyše dediny, krátkych žľabov v dedine na naberanie vody. Na tejto práci sa musel zúčastniť zástupca z každého domu v obci, ak niekto poškodil žľabové vedenie vody alebo cestu, musel škodu napraviť. Dnes je vo Vlkolínci vodovod.

Máj, obdobie lásky a zrodu nového života

Májová zeleň bola symbolom sily a dobrého rastu. Najvýznamnejšie postavenie medzi rastlinami mal vo zvykoch tohto obdobia strom, ktorý sa tiež v tejto súvislosti označuje ako máj, májový strom.
Máj, máj, máj zelený pod oblôčkom sadený …

Sadenie májov bolo najznámejším a najkrajším ľudovým zvykom obdobia jar, v ktorom prichádzali na svet mláďatá, vraj všetko živé čo prišlo na svet v máji, malo sa zdarne vyvíjať. Tradícia tohto európskeho zvyku stavania májov – zeleného stromčeka pred dom alebo na dom milovaného dievčaťa je veľmi stará a zakladá sa na viere v plodnú silu ducha stromu.

Prinášanie symbolického leta (v Poľsku) v podobe Mája alebo Leta v podobe stromčeka, jedličky ozdobenej girlandami, papierovými ružami a pestrofarebnými handričkami, niekedy má podobu figuríny bohyne Jari, Dziewanny.

V 15. storočí sa považovalo postavenie mája za znak vážneho záujmu o dievča, dokonca niekde mal charakter záväzku. Neskôr sa jeho význam regionálne zmenil. Máj staval mládenec dievčaťu, o ktoré sa uchádzal, alebo máje boli spoločným darom mládencov všetkým dievčatám súcim na vydaj. Ak dostalo máj dievča od svojho milého, bol to vysoký rovný strom (jedľa alebo smrek), zbavený kôry, vrcholec ktorého zdobili pestrofarebné stuhy. Termín, v ktorom sa máje stavali sa regionálne odlišoval, niekde to bolo pred 1. májom, inde sa staval po tomto dátume. Kedysi sa stavali máje v noci, ticho a tajne, neskôr hlučne s veselou muzikou. Dnes sa sadí tento symbol života, symbolicky uprostred námestia v obci, aby nám pripomenul dávne tradície predkov.

Majáles vo Vlkolínci

Vo Vlkolínci bol majáles v prvú nedeľu v máji. V sobotu popoludní sa mládenci poschádzali a vyšli za dedinu až za Sidorovo, tam rástla borievka, jalovec. Narúbali väčšie borievky vysoké do 2m a také množstvo, aby sa jedna borievka ušla do každého domu, kde nemali dievku. V hustom mladom lese odťali čierne smreky, rovné svrčiny a vysoké 10 – 15 metrov. Na vrcholci nechali 3 – 4 vence konárov, ostatné vetvy smerom k hrubšiemu koncu poobtínali a kôru olúpali. Keď sa zotmelo, poodnášali máje k dedine, za humnami poskladali veľké máje a borievky poodnášali do dvorov kde nemali dievku. Vyzdobili máje farebnými papierovými stužkami, keď boli hotoví, bola noc. Vtedy sa niekedy pripojili muzikanti a sprievod sa pohol do stredu dediny so spevom: „Stávaj dievča hore, sadíme ti máje, ak hore nevstaneš, mája nedostaneš! Dievča hore stalo, mája nedostalo, len takú borievku, čo nie je pre dievku.“
Tradične zasadili mládenci najväčší máj v strede dediny Na vŕšku.

Tam, kde bolo dievča nad 14 rokov, patrilo už medzi dievky. Obvykle každý mládenec si vzal na starosť jednu dievčinu, pochopiteľne najskôr tú, ktorá sa mu páčila. Keď už máj stál, muzikanti začali druhú májovú pesničku: „Zasadil som máj zelený mojej milej predo dvermi. Máj, máj, máj zelený, pod oblôčkom sadený“. Mládenci pri speve vyskakovali, krútili sa a živo mávali rukami. Sprievod sa pohol smerom k domu, kde bolo dievča na vydaj a spievali: „Ak ty spíš na šope, poď sa ty podívať, ako ti budeme veliký máj stavať! Máj, máj, máj zelený pod oblôčkom sadený.“

Keď zasadili máj dievkam na vyšnom konci bola polnoc. Nedeľné májové ráno bolo krásne, máje sa skveli majestátne, keď vietor povieval farebnými stužkami. Všetci porovnávali, ktorý máj je najvyšší a najkrajšie vyzdobený. V nedeľu sa konala májová zábava, za sprievodu muziky. Mládenci najprv obchádzali domy a zdravili gazdiné, ktoré darovali peniaz na májovú zábavu. Potom v tanci vykrútili všetky ženy v dome, …aby im narástli veľké konope, a chlapci poroznášali borievky, ktoré vo Vlkolínci používali na vymetanie sadze z kozuba nad ohniskom v pitvore. Po vykrútení všetkých žien v obci sa veselý sprievod odobral do hasičskej zbrojnice – skladu, kde sa konal majáles. Májová zábava skončila najneskoršie pred polnocou.

Sadenie májov vo Vlkolínci v súčasnosti

Akcia začínala deň pred 1. májom chodením po obci s muzikou, od domu k domu: „kto chce mája postaviť, musí trúnok zaplatiť“, to všetko podľa tradície a zvyklostí, lebo za postavený máj vo Vlkolínci sa vyberali poplatky. (Gazdiné pečú na túto príležitosť kapustový slaný koláč meteník, koláče -zákusky…).
Máj (ovenčený strom) sa ako prvý stavia uprostred obce. Tradične vystupuje vo Vlkolínci folklórny súbor Radosť spod Salatína, pod vedením MUDr. Miloslava Huleja.

Leto, kosenie a sušenie sena v Liptove

Po letnom slnovrate sa v Liptove začínali poľnohospodárske práce na lúkach, kosenie a sušenie sena. Práce začínali zvyčajne na nižných lúkach pri dedine a postupne sa chodilo na čoraz vzdialenejšie lúky, zvané horné alebo vyšné. Muži, kosci tam chodievali aj na viac dní, nocovali v senníkoch (štáloch) alebo kolibách, aby mohli čo najskôr ráno začať kosiť. Často si aj navzájom pomáhali pri kosení. Ženy prichádzali na lúky pekne vyobliekané s košmi na jedlo. V košoch niesli výdatné jedlo a pitie pre koscov. K lúčnym prácam sa nosili dobré sviatočné jedlá ako praženica, klobása, šunka, slanina, varené vajcia, chlieb a koláče, šišky a fánky. Na uhasenie smädu a osvieženie sa jedli aj kyslé polievky alebo polievky bez tuku, ktoré sa konzumovali aj studené. Na uhasenie smädu sa pilo mlieko, najmä kyslé, ale aj čierna káva zvaná cigorka, najčastejšie sa však pila pramenitá voda, pre ktorú ku studničkám chodili deti a nosili ju v hlinených nádobách, krbkách, v ktorých vydržala dlho studená. Nechýbali ani fľaše s pálenkou na obveselenie, chlapi pili pálenku zo špiritusu, pre ženy sa nosila zelená mentolová. Počas prestávok pri sušení sena sa mládež zabávala rôznymi hrami ako hádzanie do sena a kopredovanie (dvaja mládenci chytili dievku, jeden za nohy a druhý pod pazuchy a hojdali ju a potom nakoniec obúchali o zem), prekáračkami (prekárali sa mladé dvojice). Večer sa spievalo a vtipkovalo pri vatrách. Počas leta voňal kedysi celý chotár vôňou pokosenej trávy, suchého sena, ozýval sa klepot kladiviek pri kovaní kosy a spev žien: „Hrabaj dievča, hrabaj, to zelené seno, ja by ho hrabala, nemám nakosenô“.

„Keď kopce a doliny ožili“ – dorábanie sena vo Vlkolínci

Kedysi boli vlkolínske lúky živé, zavčasu na jar, v marci bolo čistenie lúk, vtedy boli pozbierané vetvy zo stromov a kríkov a spolu s pohrabaným lístím spálené. Gazda poobtínal stromy a kríky, opravil strechu na senníku – štále, potom sústavne chodil rozhrabávať krtince, Vlkolínčania sa veru starali o lúky. V polovici júna tráva narástla najmä v okolí dediny na vlhkých pozemkoch, dobre sa jej darilo aj na brehoch a okolo dobre hnojených rolí. Gazda najprv pokosil tieto pozemky a záhrady, potom nasledovalo kosenie brehov v poli (brehy miestami zaberali aj polovicu z vlastníckej pôdy), preto gazdovia nakosili veľa trávy a ženy sušili. Ženy chodili po poli bosé s hrabľami a plachtami, keď seno usušili, potom ho nosili na chrbtoch v batohoch, seno dávali kravám pri dojení, krava bola kľudná, nekopala nohou a nešvingala chvostom a gazdiná mohla pokojne dojiť kravku. (z nemeckého slova schwingen – mávať).
Na miestach kde boli väčšie brehy a opustené kopanice, boli postavené senníky – štále, kde s uskladňovalo suché seno.

V deň odpustu na hody, vo sviatok Navštívenia Panny Márie 2. júla, tradične prichádzali do Vlkolínca predavači z obchodu so železiarskym tovarom a v noši prinášali na predaj kosy, kosáky, oselníky, osly, babky na kovanie, okovičky – zákovky na pripnutie kosy na kosisko. Vlkolínčania ich obstáli a tvárili sa pritom odborne, klepali hrotom o kameň a podľa zvuku posudzovali či je oceľ dosť tvrdá alebo naopak mäkká. V minulosti Vlkolínčania kupovali najradšej rakúske kosy a osly z prírodného kameňa – štajerky. Veď za jednu sezónu dobrý kosec zodral skoro úplne jednu kosu a k tomu jednu oslu.

Zavčas ráno tretieho júla chlapi s ruksakom na chrbte, s plátennou kapsou „brocok“ prevesenou cez plece a položenými hrabľami, vidlami a kosou s kosiskom sa vybrali na horské lúky kosiť. V ruksaku si niesli potrebné klince, povraz, šindle, zuby do hrablí, rezervné onuce do bagandží a sekeru, v kapse zas kovalo, kladivo, oselník, oslu, rezervnú zákovku a kľúčik na upevnenie kosy. Gazda cestou nabral do oselníka vody zo studničky a keď došiel k štálu a poostril si kosu, tradičným spôsobom urobil prežehnanie, urobil pohyb kríža kosou a podvihol klobúk z hlavy a povedal: „V mene Božom“ a zaťal kosou do trávy.

Šírka riadka bola 150 cm alebo 180 cm, to záviselo od veľkosti ramien kosca a dĺžky kosiska. Na jeden záťah kosou kosec pokročil o 10 – 12 cm. Keď kosec zaťal kosou každé 3-4 sekundy, tak za 1hodinu skosil trávu na ploche asi 4-5 árov. To záviselo od povrchu terénu, tam kde trčali skaly alebo krtince, tam sa kosilo zle. Dorábanie sena na lúkach bolo obrovské vypätie síl, ale práca to bola radostná a produktívna.

Koľaje poľných ciest, terasovité hadovité políčka, chodníky trávou a krovím zarastené, dodnes pretrvávajú ako nemí svedkovia o vytrvalej, cieľavedomej a ťažkej práci obyvateľov Vlkolínca v minulých storočiach. Dá sa to prirovnať dnes k vychodeným cestičkám mravcov, ktoré vedú do veľkého mraveniska…