O Vlkolínci

12. Drevený šindeľ

    

V ekonomicky slabších regiónoch severného Slovenska ľudia častokrát hľadali lacné náhrady za všetko, čo bolo v bohatších regiónoch samozrejmosťou. Bola tým aj strešná krytina. Namiesto pálenej škridle využili drevo. Hľadali takú formu a tvar dreva, ktorý by bol trvácny, ľahko udržiavateľný a hlavne lacný. Strechy pokryté malými doštičkami majú, tak ako u škridle, veľkú výhodu a tou je to, že jednotlivé časti strechy sa dajú ľahko vymeniť a opraviť. Pri dreve na rozdiel od škridle, ktorá je ťažká, nie je potrebné používať ani takú masívnu konštrukciu strechy. Tiež museli myslieť na to, že drevo nemá stály rozmer a počas roka mení svoj objem. Dlhoročné skúsenosti napokon priniesli výrobok v dnešnej dobe známy takmer na celom Slovensku, a tým je drevený šindeľ. Ten sa vo Vlkolínci využíval ako krytina od jeho vzniku. Drevený šindeľ je drevená doštička v tvare tupouhlého trojuholníka s krátkou preponou. Ostrá časť šindľa sa pri skladaní strechy zasúva do žliabku v najhrubšej časti šindľa, čo zabezpečí to, že drevo pri svojom sťahovaní a rozpínaní stále prekryje potrebnú plochu. Šindeľ sa na strechu kládol v radoch nad seba s tým, že horný vždy čiastočne prekryl ten pod sebou. Šindle sa pritĺkali do lát na strešnej konštrukcii. Šindľová krytina sa pri obytných domoch používala v dvoch vrstvách, aby sa vylúčilo riziko pretekania. Povrchová úprava sa nepoužívala žiadna, strechy v minulosti nemali komín a dym prúdil priamo pod strechu. Tým sa šindeľ zadymoval a tak konzervoval, zároveň to likvidovalo drevokazný hmyz. Šindeľ sa používal aj na hospodárske budovy, ploty, brány, ale aj ako ochrana stien pred stekajúcou vodou, najmä v miestach medzi domami. Šindle sa prvorado vyrábali pre obytné domy, ale pri výmene starých šindľov za nové sa tie menej poškodené používali na hospodárske budovy, kde vydržali ešte niekoľko rokov. Dobre vyhotovená strecha mala s drobnými opravami a údržbou životnosť asi tridsať rokov.
Tradícia výroby šindľov sa vo Vlkolínci šíri takmer od jeho vzniku. Vyrobiť šindeľ vedel vo Vlkolínci azda každý, veď počas dlhých zimných večerov to bola práca takmer pre všetkých. Na výrobu šindľa sa tu najčastejšie používalo smrekové drevo. Stromy na jeho výrobu sa starostlivo vyberali ešte predtým, ako sa vypílili. Skúsení šindliari poznali štiepnosť stromu podľa dunivého zvuku, ktorý vydával po poklopaní sekerou. Drevo muselo mať pekný pravidelný tvar bez hŕč. Vyberali sa skôr mladšie stromy s vyššou hustotou, a to najmä ich kmene do päť metrov od zeme. Stromy sa spiľovali v zime, keď je v dreve menej živice a následne sa napílili na zvolenú dĺžku a štiepali do požadovaného tvaru. Pri výrobe štiepaného šindľa sa používalo viacero archaických nástrojov, akými bola ručná píla, štiepacia sekera, drevené kladivo, strúhací stolec, žliabkovacia lavica alebo obojručný nôž. Do bočnej najhrubšej strany šindľa sa vyrezal špeciálnym nožom žliabok. Tento nôž sa nazýval struh, pažák, pažec alebo pahovník. Keďže šindle sa vyrábali ručne, bol každý z nich originál a mal trochu iný tvar. Takto pripravené šindle sa sušili na kopách, prípadne vo zviazaných balíkoch, až kým sa nepoužili. V čase úpadku Vlkolínca, v povojnovom období, Vlkolínčania šindeľ prekrývali plechovými pásmi získanými zo sudov. To je na stavbách vidieť doteraz. Dnes sa šindeľ znova vracia do Vlkolínca, strechy sa opäť prekrývajú šindľom, nie však ručne vyrábaným, ale strojovým, ktorý má pravidelný tvar, ale menšiu životnosť.