Vlkolínec založili pravdepodobne Ružomberčania z terajšej mestskej časti Biely Potok na prelome 14. a 15. storočia, ako osadu drevorubačov a uhliarov. Tí postupne vyklčovali les a z dreva vyrábali drevené uhlie. Na vyčistených plochách vznikali usadlosti, v ktorých spočiatku žili sedliaci, ktorí vlastnili domy, a poddaní želiari, ktorí u nich žili v podnájme. Záznamy zo 16. storočia uvádzajú, že sa v tejto lokalite nachádzali štyri usadlosti. Vlkolínec sa postupným odlesňovaním okolia a pribúdaním obyvateľstva rozrastal. V ťažkých podmienkach sa obyvatelia snažili hospodáriť a uživiť sa poľnohospodárstvom. Kultivovali pôdu tak, aby ju vedeli využiť v plnej miere. Terasové polia, na ktorých pestovali plodiny, sú v okolí Vlkolínca viditeľné dodnes. Na poliach si ťažkou prácou dopestovali všetko, čo potrebovali. Základnou pestovanou zeleninou boli zemiaky, kapusta a repa. Z obilnín to bol jačmeň, ovos, pohánka a mak. Základ strukovín tvorili hrach a fazuľa. Technické plodiny, ako ľan a konope, sa využívali okrem spracovania na priadzu aj na výrobu olejov. O rozšírenom ovocinárstve svedčia početné ovocné stromy okolo celého Vlkolínca. Pestovali sa najmä jablká, slivky a hrušky. Dopestované plodiny slúžili nielen ako potrava pre ľudí, ale aj ako krmivo pre hospodárske zvieratá. Aby obyvatelia získali nejaké financie na to, čo si nedokázali vyrobiť či dopestovať, muži pracovali ako drevorubači v okolitých lesoch. A ženy predávali produkty a výrobky obyvateľom blízkeho Ružomberka.
V horskom prostredí sa darilo chovu dobytka a oviec. Preto Vlkolínčania vlastnili veľké množstvo hospodárskych zvierat, s čím súvisí rozmach pastierstva a salašníctva v okolí. Salašníctvo bolo jednoduchšou obživou ako pestovanie plodín, ktoré vo veľkej miere záviselo od počasia. Preto sa obyvatelia začali venovať práve tomuto spôsobu obživy. Nebolo to však jednoduché, pretože veľké množstvo zvierat spotrebovalo veľké množstvo potravy, najmä v zime. A každá plocha, ktorá sa dala využiť ako lúka na dopestovanie sena, sa kosila, nech bola v akomkoľvek ťažko prístupnom teréne. Vlkolínski gazdovia sa združovali do salašníckych spolkov, v ktorých sa o dobytok starali spoločne. V čase najväčšieho rozmachu salašníctva, v 19. storočí, vznikli v okolí Vlkolínca tri veľké salaše. Posledný tradičný salaš v tejto lokalite zanikol v druhej polovici 20. storočia.
Vlkolínčania museli byť veľmi zruční, neboli síce vyučení remeslám, ale ovládali stolárske, murárske, obuvnícke, rezbárske a tesárske práce. Ženy vedeli napr. tkať plátno, koberce a hrubé súkno. Domáce práce a výchova detí bola výhradne ženská úloha. Okrem toho museli ženy pomáhať na poliach, lúkach a aj na gazdovstve. Medzi obyvateľmi sa našli aj šikovnejší murári, ktorí si dokázali postaviť murovaný sporák, pec na pečenie chleba alebo prípecok k peci, čo zužitkovali na zárobkoch aj inde. Hlavnou činnosťou, ktorej sa Vlkolínčania venovali vždy, keď nebolo na robote nič dôležitejšie, bola výroba drevených šindľov. Ich spotreba bola obrovská nielen v osade, ale aj v širokom okolí.
Vlkolínec mal vo svojej histórii najväčší počet obyvateľov v roku 1825, kedy ich bolo až 384. Najväčším medzníkom bolo Slovenské národné povstanie v roku 1944, kedy vyhorela jedna tretina osady. Zničené obydlia neboli obnovené a veľká časť obyvateľstva bola vysídlená do okolitých obcí. Mnohí z nich sa už do Vlkolínca nevrátili a počet obyvateľov sa postupne znižoval. Ďalší veľký pokles prišiel po roku 1990, kedy obyvatelia odchádzali za lepším životom do blízkeho Ružomberka.
V súčasnosti vo vlkolínskych domčekoch žije okolo 20 stálych obyvateľov, ktorí tu žijú celoročne. Ostatné domy sa využívajú ako chalupy rodákov z Vlkolínca, žijúcich najmä v Ružomberku, alebo ako rekreačné chalupy chatárov z celého Slovenska.