O Vlkolínci

    

Drevená zvonica z roku 1770 je pravdepodobne najstaršou vlkolínskou stavbou. Jej netradičný tvar a umiestnenie v centrálnej časti z nej vytvára dominantu. Svojim tvarom ľahko identifikuje svoju príslušnosť k Vlkolíncu, preto sa jej tvar v poslednom období často využíva ako jeho symbol.
Najspodnejšiu časť zvonice tvorí kamenná podmurovka so štvorcovým pôdorysom, ktorá vyrovnáva terén a oddeľuje drevené časti stavby od zeme. Na podmurovke je umiestnená zrubová konštrukcia zvonice. Spodná, šikmá časť konštrukcie, je opláštená dreveným šindľom a stredná časť doskami. Vo vnútri hornej časti konštrukcie je umiestnený zvon, pri ktorom opláštenie chýba, aby sa zvuk zvonu niesol čo najďalej. Vrchol zvonice tvorí ihlanová, šindľom pokrytá strieška, ukončená dreveným krížom. Prístup zabezpečujú drevené dvierka umiestnené zo severnej strany. Celá stavba je viac než sedem metrov vysoká a pripomína tvar ihlana.
Zvonica v minulosti slúžila ako jediná časomiera. Dodnes sa na nej zvoní trikrát za deň, a to ráno o šiestej, na obed o dvanástej a večer o šiestej hodine. Zvonenie mala na starosti zvonárka alebo zvonár, ktorí zvonenie vykonávali ručne poťahovaním za povraz. Dnes je zvonenie automatické a zabezpečuje ho elektrické zariadenie. Zvoniaci zvon bolo počuť nielen vo Vlkolínci, ale v celom jeho okolí. Počas zvonení stíchla celá dedina a Vlkolínčania sa vždy zastavili pri svojej každodennej práci, sňali si z hláv klobúky a čiapky, aby sa pomodlili modlitbu „Anjel pána“. Zvonica okrem časomiery slúžila na ohlasovanie modlitieb, zvolávanie obyvateľov, oznámenia úmrtí, ale aj na ohlasovanie požiarov a iných nebezpečenstiev vo Vlkolínci a okolí.
Aby sa zabezpečila ochrana tejto kultúrnej a architektonickej pamiatky, bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.