Dušičky vo Vlkolínci neboli o nákupnom zhluku ani o plastových kvetoch.
Boli o skromnosti, úcte, poďakovaní a modlitbe, ktorú miestni ľudia vpletali do každej vetvičky ihličia.
Všetko sa to začínalo spoločnou prácou priamo na cintoríne. Keďže ho lemuje hustá listnatá alej, pred sviatkami bol celý zapadaný kobercom pestrofarebného lístia. Celá osada spojila sily, chlapi i ženy vzali do rúk hrable a spoločne vyhrabali celý cintorín, aby ho pripravili na sviatočné dni.
Bola to chvíľa solidarity, kedy sa čistili nielen vlastné hroby, ale aj tie, o ktoré sa už nemal kto postarať.
Potom prišiel čas na výzdobu. Chlapi a staršie deti sa vydávali do lesov nad Vlkolíncom na čečinu – hľadali husté jedľové a smrekové vetvy. Zbieranie malo svoje prísne pravidlá pokory, k prírode sa správali s úctou, brali len spodné halúzky a les neničili. Keď plné batohy zniesli k chalupám, vôňa čerstvej živice prevoňala celé dvory.
Nasledujúce večery patrili tvorbe vencov v teple izieb. Okolo stola sa zišli celé rodiny. Základ venca tvorilo ohybné prútie, alebo slama zviazané do kruhu. Naň sa postupne uväzovala nazbieraná čečina. Na zdobenie sa používalo len to, čo dalo uplynulé leto: šišky jemne natreté vápnom, aby pripomínali sneh, sušené slamienky z povalí a červené šípky. Každý veniec bol voňavým a originálom vyrobeným z lásky.
Na hroby položili svoje vlastnoručne vyrobené vence a zapálili skromné voskové sviečky, ktoré pred horským vetrom chránili obyčajné zaváraninové poháre. Cintorín nežiaril umelým jasom, ale tichým, teplým svetlom.
To najcennejšie, čo môžeme zosnulým darovať, nie je pompézna výzdoba, ale spomienka a modlitba.
