Klaster Liptov
Ružomberok.sk / Návštevník mesta    
Vlkolínec

„Keď kopce a doliny ožili“ – dorábanie sena vo VlkolínciZvyky

Kedysi boli vlkolínske lúky živé, zavčasu na jar, v marci bolo čistenie lúk, vtedy boli pozbierané vetvy zo stromov a kríkov a spolu s pohrabaným lístím spálené. Gazda poobtínal stromy a kríky, opravil strechu na senníku – štále, potom sústavne chodil rozhrabávať krtince, Vlkolínčania sa veru starali o lúky. V polovici júna tráva narástla najmä v okolí dediny na vlhkých pozemkoch, dobre sa jej darilo aj na brehoch a okolo dobre hnojených rolí. Gazda najprv pokosil tieto pozemky a záhrady, potom nasledovalo kosenie brehov v poli (brehy miestami zaberali aj polovicu z vlastníckej pôdy), preto gazdovia nakosili veľa trávy a ženy sušili. Ženy chodili po poli bosé s hrabľami a plachtami, keď seno usušili, potom ho nosili na chrbtoch v batohoch, seno dávali kravám pri dojení, krava bola kľudná, nekopala nohou a nešvingala chvostom a gazdiná mohla pokojne dojiť kravku. (z nemeckého slova schwingen – mávať).
Na miestach kde boli väčšie brehy a opustené kopanice, boli postavené senníky - štále, kde s uskladňovalo suché seno.

V deň odpustu na hody, vo sviatok Navštívenia Panny Márie 2. júla, tradične prichádzali do Vlkolínca predavači z obchodu so železiarskym tovarom a v noši prinášali na predaj kosy, kosáky, oselníky, osly, babky na kovanie, okovičky – zákovky na pripnutie kosy na kosisko. Vlkolínčania ich obstáli a tvárili sa pritom odborne, klepali hrotom o kameň a podľa zvuku posudzovali či je oceľ dosť tvrdá alebo naopak mäkká. V minulosti Vlkolínčania kupovali najradšej rakúske kosy a osly z prírodného kameňa – štajerky. Veď za jednu sezónu dobrý kosec zodral skoro úplne jednu kosu a k tomu jednu oslu.

Zavčas ráno tretieho júla chlapi s ruksakom na chrbte, s plátennou kapsou „brocok" prevesenou cez plece a položenými hrabľami, vidlami a kosou s kosiskom sa vybrali na horské lúky kosiť. V ruksaku si niesli potrebné klince, povraz, šindle, zuby do hrablí, rezervné onuce do bagandží a sekeru, v kapse zas kovalo, kladivo, oselník, oslu, rezervnú zákovku a kľúčik na upevnenie kosy. Gazda cestou nabral do oselníka vody zo studničky a keď došiel k štálu a poostril si kosu, tradičným spôsobom urobil prežehnanie, urobil pohyb kríža kosou a podvihol klobúk z hlavy a povedal: „V mene Božom" a zaťal kosou do trávy.

Šírka riadka bola 150 cm alebo 180 cm, to záviselo od veľkosti ramien kosca a dĺžky kosiska. Na jeden záťah kosou kosec pokročil o 10 – 12 cm. Keď kosec zaťal kosou každé 3-4 sekundy, tak za 1hodinu skosil trávu na ploche asi 4-5 árov. To záviselo od povrchu terénu, tam kde trčali skaly alebo krtince, tam sa kosilo zle. Dorábanie sena na lúkach bolo obrovské vypätie síl, ale práca to bola radostná a produktívna.

Koľaje poľných ciest, terasovité hadovité políčka, chodníky trávou a krovím zarastené, dodnes pretrvávajú ako nemí svedkovia o vytrvalej, cieľavedomej a ťažkej práci obyvateľov Vlkolínca v minulých storočiach. Dá sa to prirovnať dnes k vychodeným cestičkám mravcov, ktoré vedú do veľkého mraveniska...

Za sekciu zodpovedá: Bradiaková Erika, Jaňák Pavol