Klaster Liptov
Ružomberok.sk / Návštevník mesta    
Vlkolínec

Čistenie studničiekZvyky

V starých predstavách o svete sa vnímala studňa i prameň ako cesta do podsvetia, k vodám hlbín, kde sa skrývajú tajomné sily. Viera v liečivú silu vody vyvierajúcu z hlbín zeme pochádza pravdepodobne už z prehistorických kultov uctievajúcich pramene. Na tieto tradície sa naviazalo kresťanstvo, v ranokresťanskom znázornení raja sú štyri pramene, z ktorých vyvierajú štyri rieky, životodarnej vody. K vodám, (voda, ktorá je symbolom krstu a je tiež spájaná s ranou na boku Ježiša Krista), vznikali púte, i na miesta, ktoré spájali s Pannou Máriou, kde podľa legiend voda prinášala zázračné uzdravenie najmä očných chorôb, lebo zrkadlo vodnej hladiny predstavuje oči, ktoré sú zrkadlom duše.
Zvyk hádzať do studničiek mince je pravdepodobne symbolom obetí vodným božstvám, ktorým sa pripisovala schopnosť plniť želania.

Jarné čistenie zdrojov vody, najmä povrchových prameňov bolo na Slovensku povinnosťou mládencov, ktorí čistili studničky v regionálnych ustálených tradičných termínoch, na juhozápadnom Slovensku museli vyčistiť studničky do Veľkej noci, inde do Turíc, najneskôr do Jána. Za vykonanú prácu boli pohostení obyvateľmi obce. Popri praktickom význame bolo čistenie studničiek a prameňov prejavom úcty, pohanským pozostatkom obetovania studničkám, ktoré zakazoval už uhorský kráľ Ladislav I. v 11. storočí. Na celom Slovensku bola rozšírená predstava, že kto vyčistí na jar niekoľko studničiek v chotári, bude celý rok zdravý, nebude trpieť bolesťami hlavy, budú mu odpustené hriechy, obci zabezpečí dostatok vlahy. (Vraj, studnička, ktorú vyčistí vdova, nikdy nevyschne, tak ako nevyschnú jej oči od sĺz). O veľkom význame studne, teda zdroja vody a prežitia, hovorí i ľudová slovesnosť, ktorá prirovnáva studňu k dobrému priateľstvu: „Dobrá studňa v suchu vodu dáva, dobrý priateľ v núdzi sa poznáva".

Vo Vlkolínci je drevená rumpáľová zrubová studňa z roku 1860 s hĺbkou 13m, ktorá kedysi slúžila ako jediný zdroj pitnej vody. Cez obec tečie potok vedený v drevených žľaboch. Vlkolínčan Marcel Babál opisuje vo svojej knihe Vlkolínec drevená dedina, zákonitosti využitia vodného zdroja, jarku, tečúceho cez obec a stým spojené aj situácie, ktoré sú s odstupom času úsmevné, ale vtedy boli predmetom sporu a hnevu.

Kedysi sa vo Vlkolínci zvolávali dvakrát do roka schôdze, na ktorých sa dohodli občania o opravách vodu vedúcich žľabov od prameňa a povyše dediny, krátkych žľabov v dedine na naberanie vody. Na tejto práci sa musel zúčastniť zástupca z každého domu v obci, ak niekto poškodil žľabové vedenie vody alebo cestu, musel škodu napraviť. Dnes je vo Vlkolínci vodovod.

Za sekciu zodpovedá: Bradiaková Erika, Jaňák Pavol