Klaster Liptov
Ružomberok.sk / Návštevník mesta    
Vlkolínec

Zaujímavosti

Zaujímavosti
Vlkolínec - živá obec, je obývanou obcou so stálymi obyvateľmi a "chalupármi", majiteľmi dreveníc, sezónne prebývajúcimi vo Vlkolínci.

Sidorovo, dominantný vrch nad Vlkolíncom, patrí do pohoria Veľká Fatra, v ľudovom podaní nesie názov Žiar, v geografických mapách do roku 1950 pod názvom Híravá, nesie stopy prehistorického hradiska spred 2500 rokov, amatérske archeologické výskumy (Ing. Ivan Houdek v rokoch 1931-32) potvrdili halštatskú a rannú lužickú kultúru v podobe črepov keramiky. Občianske združenie Vlkolínec organizuje každoročne vo Veľkonočnú nedeľu hviezdicový turistický výstup na Sidorovo. 

Prírodné pamiatky - chránené prírodné výtvory od roku 1952: geologické útvary: Krkavá skala na východnom svahu vrchu Sidorovo. Výška brala je 22m, s rozlohou 0,26ha, na vrchole vápencového útvaru rastie skupina ihličnanov borovice lesnej. Vlčia skala predstavuje travertínové súvrstvie v podobe terasy strmo spadajúcej do Trlenskej doliny. Na vrchole terasy je stavba zotavovne jezuitského kláštora v Ružomberku. Doggerské skaly nachádzajú sa v Trlenskej doline s rozlohou 0,17ha, tvoria kras prirodzeného odkryvu jurského súvrstvia rádiolaritového vývoja dogerského veku vo Veľkej Fatre.

Flóra v zastúpení cenných rastlinných spoločenstiev: vlhké biotopy v Trlenskej doline a pod Borovníkom: vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis Rchb), vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata L.), prvosienka pomúčená (Primula farinosa L.), páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum L.); vápencové bralá osídlila prvosienka holá (Primula auricula L.); okraje lesov trávnaté a bylinné spoločenstvá: plamienok (Clemantis alpina), črievičník papučkový (Cypripedium calceolus L.), orlíček obyčajný (Aquilegia vulgaris L.) Potenciálnu vegetáciu tvoria smrekovo -.borovicové a bučinové lesy.

Fauna je typická pre horské oblasti strednej Európy, žije tu i medveď hnedý (Ursus arctos), vlk obyčajný (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx)

Prvá písomná zmienka (zachovaná) o obci Vlkolínec je z roku 1461 (Wylkovinecz), obec bola a je súčasťou mesta Ružomberok, ktorý dostal výsadné práva mesta v roku 1318. Avšak už 9.júla 1376 nariaďuje kráľ Ľudovít I. Veľký, richtárom a obyvateľom všetkých dedín ležiacich v chotári mesta Ružomberk ("ulíc" mesta: Černová, Biely Potok, Vlkolínec, Villa Ludrová), aby platili dane mestu (collecta) a aby v sporoch vyhľadali predstaviteľov mesta Ružomberok, týmto nariadením sa začala ich závislosť.

Sedliaci a želiari poddaní, sedliaci boli vlastníci usadlosti, domu a pozemku, želiari boli nájomníkmi domu na dedine.

Vzbura štyroch ulíc, alebo spor "ulíc" s mestom v roku 1771. Od starodávna patrili k mestu Ružomberok vonkajšie ulice Černová, Biely Potok, Ludrová a Vlkolínec, (sú záznamy o voľbách do mestského zastupiteľstva (1598), z každej obce boli zvolení dvaja senátori), ale vznikali spory pre užívanie spoločného chotára (ťažba dreva v lesoch, rybolov, spásanie pastvín a lúk dobytkom). Magistrát mesta Ružomberka bránil "uličanom" v úžitku spoločného chotára a násilne zajal dobytok, udeľoval peňažné a fyzické pokuty a tresty, magistrát nepovažoval obyvateľov štyroch ulíc za rovnoprávnych mešťanov, naopak mal ich za svojich poddaných (mesto ich nútilo platiť likavskému panstvu časť peňažného cenzu, ktorým bolo zaviazané samotné mesto voči panstvu na Likave), a tak roku 1771 vyvrcholil spor ulíc s mestom, ulice sa chceli odtrhnúť od mesta Ružomberok legálnou, právnou cestou avšak neuspeli, a tak vybuchol odboj. Pôvodcom odboja bol ružomberský remeselník debnár Ondrej Krička, ktorý agitoval nespokojné obyvateľstvo ulíc, a ku ktorému sa pridali ďalší vodcovia nespokojných obcí z Bieleho Potoka Adam Púček, z Ludrovej Martin Hlásny, z Vlkolínca Michal Laurinček. Na požiadanie mesta Ružomberok, obsadzuje roku 1775 "ulice" cisárske vojsko. Mužské obyvateľstvo zutekalo do hôr, polia ostali neobrobené, ženy a deti ostali napospas tyranizovaniu žoldnierov, ktorí ostali v uliciach usídlení až do roku 1777, kedy ťažké podmienky prežitia donútili uličanov kapitulovať. (Len Vlkolínec v roku 1777 osvedčil svoju vernosť mestu) Troch ľudových vodcov povstania odsúdili na ťažké väzenie v Segedíne a po odpykaní trestu boli pod trvalým dozorom.

Ľudová architektúra Vlkolínca je typickou vrchárskou, základným stavebným materiálom je drevo z okolitých lesov, (kameň ako stavebný materiál sa používal len na stavbu sýpok a komôr). Vyrovnanie svahovitého terénu je riešené vysokou kamennou podmurovkou, sokel je farebným kontrastom oproti stenám zrubu. Nerovnosti stien sa upravovali hlinou, ktorá sa bielila a potom farebne líčila dvakrát do roka, na jar a na jeseň. Aj vnútorné steny zrubu sa vyrovnávali nahladko hlinou a po zaschnutí sa líčili. Podlaha v pitvore a komore bola spravidla z udupanej hliny, izba mala drevenú podlahu.

Zrubové domy: základnou technikou drevenej architektúry je zrubenie, kladenie otesaných kmeňov stromov na seba vodorovne, bez kostry zo zvislých stĺpov, tam kde sa križujú brvná dvoch stien a spájajú sa čapovaním. Ako výplň sa používal mach, ktorého úlohou bolo utesnenie konštrukčných špár medzi jednotlivými otesanými brvnami. Primárnym účelom bola ochrana pred vetrom ( prievan ) a chladom, zároveň udržoval teplo z ohniska, či pece. Mach sa vkladal medzi jednotlivé brvná už pri skladaní konštrukcie a hlinou sa vymazávali jednotlivé špáry až po zhotovení konštrukcie, plnila okrem veľa iných aj estetickú úlohu. Zrubové domy vo Vlkolínci sú trojpriestorové (izba, pitvor, komora).

Izba bola najväčším priestorom v dome, kde sa odohrával rodinný život, izba slúžila veľkej rodine (žilo tu i viac rodín, 2 generácie), nielen na spanie, varenie a jedenie, ale odbavovali sa tu všetky domáce práce a v zime ochraňovali i mláďatá domácich zvierat, niektoré domy mali v izbe vykopanú jamu na uskladnenie zemiakov.

Pitvor: vstupná miestnosť, umiestnená v strede domu, ktorá sa časom zmenila na kuchyňu - zadná časť pitvora, ako kuchyňa s pecou a ohniskom, na ktorom sa varilo, dym unikal otvorom v povale ("dymníkom") do podkrovia, kde bol i priestor na údenie mäsa a šindľov, ktoré sa údili v tzv. klietkach, z ohniska sa vykurovala i chlebová pec, ktorá bola umiestnená v izbe. (Začiatkom 20. storočia sa dym odvádzal komínom z murovanej pece).

Komora bola tmavá miestnosť s jedným oknom, slúžila ako skladovací priestor na potraviny a obilie uložené v "štokoch", truhliciach, tu stál i sud s kapustou, ukladali sa tu hospodárske náradia, drevený riad. Súžila tiež na príležitostné spanie.

Humná sú drevené stodoly, hospodárske stavby s pracovným priestorom a zásobárňou, sústredené za obytným domom, ktoré uzatvárali dvor.

Maštaľ stála samostatne alebo bola pripojená k stodole, spolu s chlievmi a ovčincami "záčinmi" slúžila pre domáce úžitkové zvieratá.

Drevený šindeľ je drevená krytina vyrobená štiepaním mäkkého dreva, ktorá mala trvanlivosť asi 30 rokov. Postup ručnej výroby sa začínal výberom stromu s rovným kmeňom, ktorý sa narezal dvojručnou pílou na rovnomerné klátiky podľa želanej dĺžky šindľa. Klátiky sa štiepajú sekerou na hrúbku šindľa, pripravené doštičky sa ďalej spracúvajú strúhaním oberučným nožom na oberučnom stolci. Potom sa do hrubšieho boku vyrežú špeciálnym nožom - pažákom, žliabky, ktoré sú potrebné na spájanie jednotlivých šindľov. Strechy domov vo Vlkolínci so šindľovou krytinou sú sedlové, ukončené štítmi s lomeným ostreším na šírku asi 5 radov šindľov. Hore sú štíty ukončené polkružím a kolíkom (niekde je spodné odoštenie polkružia ozdobené alebo označené letopočtom, krížom, menom staviteľa).

Potok vo Vlkolínci tvorí sídelnú os, okolo ktorého vedie komunikácia po oboch stranách, rozvod vody potoka je vedený v drevených žľaboch s priemerom 40cm, (aby mohli vlkolínske ženy prať a napájať dobytok), avšak v súčasnosti už netvorí os celej lokality, pretože je v strednej časti obce odvedený od cesty medzi domami č.8 a č.9 do záhrad a von z obce.

Studňa sa nachádza v strede obce Vlkolínec, zrubová rumpáľová studňa slúžila kedysi ako jediný zdroj pitnej vody.(Dnes má obec vodovod).

Zvonica bola postavená v roku 1770, konštrukcia stien je zrubová, z vonkajšej strany sú steny obité šindľom, šindľovú striešku ukončuje kríž, je dvjpodlažná, pôvodne slúžila na ohlasovanie času modlitieb, mala tak funkciu časomiery. Na zvonici zvonila zvonárka trikrát denne: ráno, na obed a večer, zvonilo sa i keď niekto zomrel. Zvonica tiež tvorila hranicu vyšného a dolného konca vo Vlkolínci a delila Vlkolínčanov na "Nižňanov a Vyšňanov".

Kostol sa nachádza na východnom okraji lokality, pôvodne bol postavený ako kaplnka vedľa komunikácie vedúcej k cintorínu. Je to jednoloďová barokovo-klasicistická stavba s presbytériom a do priečelia vstavanou vežou. Je zasvätený Navštíveniu Panny Márie u svätej Alžbety, svätili sa kvety symbolizujúce plodnosť, vtedy sa 2. júla koná vo Vlkolínci odpust, ďalší odpust sa koná vo sviatok Panny Márie Snežnej, 5. augusta, na pamiatku "zázračného" sneženia uprostred leta a zastavenie morovej epidémie.

Muzeálny objekt sprístupnený od 9.00 - do 17.00hod. denne počas sezóny máj- september.

Škola vo Vlkolínci, v 18. a 19. storočí bola ľudová škola v drevenici uprostred dediny, neskôr s rastúcou populáciou detí, dalo mesto Ružomberok, za čias Rakúsko- Uhorskej monarchie, postaviť murovanú školu - jednotriedku, s povinnou 6 ročnou dochádzkou a jedným učiteľom. Po vzniku I. Československej republiky, roku 1918, platil nový školský zákon o povinnej 8.ročnej dochádzke (pôsobil tu ako učiteľ, i Jozef Májek, ktorý padol v Španielsku, v roku 1936 ako interbrigadista vo veku 25 rokov), v súčasnosti je v budove školy zriadená Galéria ľudového umenia. Dnešné deti z Vlkolínca navštevujú základné školy v meste.

Senníky - štále, slúžili na úschovu sena alebo zimovanie či letovanie dobytka, boli rozmiestnené v chotári, na každej lúke okolo Vlkolínca boli štále (na lúkách okolo Máliného bolo asi 50 senníkov), v zime sa seno vozilo na skŕmenie dobytkom, domov, na saniach - krňačkách.

Poľnohospodárstvo vo Vlkolínci, na terasovitých poliach v minulosti dopestovali obilniny - "zbožie" najčastejšie jačmeň, na múku a krúpy, zrno pre hydinu, jačmennú slamu prerastenú zelinou posekali na sečku ako krmivo pre dobytok a ovce v zime. Raž -"žito", ktorého slamu dávali do slamníkov "strožliakov", na ktorých spávali. Ovos pre svoju odolnosť. Obilie sa mlátilo ručne cepami v humnách na holohumnici, potom sa osievalo na riečici aby sa odstránili úlomky slamy a klasov, potom sa drevenou lopatou vejačkou naberalo vymlátené obilie a vialo sa , nakoniec preosiali zrno v špeciálnej riečici s otvormi len pre zrná. Zemiaky - "švábka" a kapusta (natlačená kyslá) boli neoddeliteľnou súčasťou vlkolínskej stravy.

Hrach sa vo Vlkolínci pestoval na hrachoviskách, poliach, zrelý hrach požali, nechali preschnúť a vymlátili cepmi, prázdne lusky skŕmil dobytok. Hrach bol typickou ľudovou potravinou, varili z neho kaše, v neúrodných rokoch mleli na múku a pridávali do chlebovej múky, v poverových predstavách bol pre svoju mnohopočetnosť považovaný za magický prostriedok, bol symbolom prosperity, varený hrach bol súčasťou tradičného jedla na Štedrý večer vo Vlkolínci.

Fazuľa v súčasnosti obľúbená strukovina, Vlkolínska fazuľovica, ktorú varí na programových podujatiach Občianske združenie Vlkolínec.

Ľan a konope , úžitkové textilné rastliny, ktoré celé stáročia sadili ženy vo Vlkolínci a po domácky spracovávali a tkali ľanové a konopné plátno. Vytrhané byle týchto rastlín sušili a potom močili v močidle, po usušení drvili tĺkom, trepali na trlici, vlákna česali na česadle a pripravili kúdeľ na pradenie nití. Semeno ľanu a konope tĺkli vo Vlkolínci v mažiari na olej, ktorým si omastili zemiakovú kašu v čase pôstu.

Zemiaky a kapusta, tvorili základ stravy vo Vlkolínci.

Ovocné dreviny vo Vlkolínci boli rozšírené najmä odolné druhy sliviek a hrušiek - hniličiek, ktoré sa sušili v chlebovej peci na sušienky.

Ovce boli vo Vlkolínci chované vo veľkom počte, ešte začiatkom 20. storočia boli v obci 2 salaše s 500 kusmi oviec. Ovčiu vlnu spracúvali na súkno, ktoré predávali na jarmoku v Ružomberku.

Drevorubačstvo. Chlapi z Vlkolínca si zarábali ako drevorubači, stínali stromy v lete po okolitých horách, ktoré potom v zime zvážali na saniach - krňačkách až do mesta.

Práca s drevom, Vlkolínčania boli v minulosti známi tesári, stavali drevené domy i v dedinách dolného Liptova, štiepali šindle, venovali sa rezbárstvu. Pôvodne sa slovenské ľudové rezbárstvo spájalo s úžitkovou tvorbou bačovského riadu ( črpáky, odlievky a formy na syr i oštiepky) a riadu pre domácnosť(kuchynské náradie, riad z dreva, varešky, lyžice, tĺčiky, habarky,..) v súčasnosti vytvárajú ľudoví rezbári dekoratívne predmety, umelecké reliéfy a plastiky, ktoré každoročne vystavujú na obdiv verejnosti, na podujatí v auguste, Nedeľa vo Vlkolínci.

Za sekciu zodpovedá: Bradiaková Erika, Jaňák Pavol